recenzia CD

<p>Keď som cirka pred rokom dostala štvorpesničkový promodisk dua, ktoré si hovorí Bloom, bola som zvedavá ako po prvej kapitole detektívky, ako sa to ďalej vyvinie. No a keďže vývoj nezastavíš, je tu plnohodnotný&nbsp; jedenásťpesničkový album s lesným bookletom, hosťujúcimi sidemanmi, jednotiacou koncepciou a hlavne s porciou neopočúvanej hudby plnej prekvapivých zvratov.</p>

<p>Je myslím odvážne, ak ktosi píše piesne s&nbsp;religióznou tematikou, či hoc len religióznym podtextom. Táto práca si žiada totiž nemalý grif a&nbsp;„gebír“. Prečo? Veď autorov takto píšucich je mnoho (poviete si). Veď hej, je ich dosť, no málokto z&nbsp;nich dokáže neskĺzať ku (hoc isto nechcenému) gýču. Jedným z&nbsp;tých, ktorým sa dielo darí je Slávek Klecandr, pesničkár a&nbsp;„tata predstavený“ kapely Oboroh. S&nbsp;jeho tvorbou sa stretávam po prvý krát.</p>

<p>Časy spontánnej reflexie života, chleba nášho každodenného, cez jazzovú hudbu sú, zdá sa, preč. V&nbsp;jazzových muzikantských komunitách dnes hudba vzniká skôr na princípe vyznávania jazzového dedičstva, než reflektovania aktuálneho pulzu života.</p>

<p>Ani neviem, kedy naposledy som sa z&nbsp;recenzentských dôvodov vracal k&nbsp;nejakému cédečku tak často ako k tomuto. Opakovane som si ho prehrával a&nbsp;pokúšal som sa zistiť, čo si mám (alebo chcem) o&nbsp;ňom vlastne myslieť. Na prvý pohľad a posluch bolo všetko tak, ako má byť – pôsobivá grafická podoba digipaku aj bookletu, skvelý, plastický zvuk nahrávky , nevtieravé pesničky,&nbsp;zľahka plynúce texty.&nbsp;</p>

<p>Hudobník, podnikateľ, filmár, Martin Kratochvíl znovu obnovil svoju starú formáciu Jazz Q, natočil album a vydal sa na turné oslavovať 50 rokov od založenia tejto legendy československého jazzrocku. V dobe zákazov a cenzúry, bol „jazzrock“, ako sme tento žáner u nás pomenovali, fenoménom a ostrovom slobody. Inštrumentálna hudba bola pre boľševika neškodná, našťastie v nej nevedel vyčítať prvky slobody vanúce zo Západu.</p>

<p>Hudobné zápisky a inšpirácie z ciest dvoch čechozemšťanov Jana a Báry Kratochvílovcov po krajine za veľkou mlákou. Asi tak by som stručne opísal obsah evolučného albumu páriku hudobných konceptualistov vystupujúcich pod menovkou Dva, ktorý pokrstili po jednom z navštívených miest&nbsp;<em>Nipomo</em>.</p>

<p>C &amp; K Vocal, legenda na poli vokálnych skupín, sa na rockových a divadelných pódiách pohybuje už od roku 1969. Jiří Cerha, Ladislav Kantor, Helena Arnetová a Luboš Pospíšil sa najskôr profilovali ako folková skupina. V roku 1972 sa však profesionalizovali a prijali angažmán v legendárnom divadle Semafor. Od tej doby stáli pri všetkých dôležitých nahrávkach českých hudobných veličín. Spolupracovali s Vladimírom Mišíkom, Michalom Prokopom, Milanom Svobodom. V roku 1976 pre Artiu v angličtine a o rok neskôr aj v češtine nahrali legendárny album Generace.</p>

<p>Isto si niektorí z&nbsp;vás, čo ste sledovali pesničkársku cestu Honzu Nedvěda v&nbsp;prvej polovici 90. rokov budete pamätať, ako tento folkový bard dokázal každoročne, niekoľkokrát po sebe, vyprodukovať nové CD. A&nbsp;v rámci rozhovorov v&nbsp;médiách sa netajil tým, že denne je schopný napísať aj tri, štyri nové piesne. Keď som sa nedávno od Radiara (pesničkár Rado Tiňo) dozvedel, že Peter Janků sa v&nbsp;blízkych dňoch chystá krstiť nový CD album, bol som prekvapený, veď takto pred rokom som bol svedkom krstu jeho predchádzajúceho CD (20 rokov čakania).</p>

<p>Na Slovensku viem o&nbsp;niekoľkých šikovných spievajúcich básnikoch, ktorí píšu šumne. Jedným z&nbsp;tých, čo ich piesne by sa mali podľa zdravého rozumu dostať do „čítaniek“ pre tých, čo začínajú písať (a i&nbsp;mnohých tých, čo už roky píšu) je „šuhaj zo Šariša“ Edo Klena. Jeho „veršovanky“ sú ukážkou toho, že je možné písať o&nbsp;realite s&nbsp;ľahkosťou, nadčasovo a s&nbsp;úškrnom. Invenčne a&nbsp;kvalitne! Jeho poézia je nielen plne zrozumiteľná, no priam neodolateľná pozornosti sluchu. Kto sa na ňu nenamotá, nerozumie po slovensky.</p>