Ani neviem, kedy naposledy som sa z recenzentských dôvodov vracal k nejakému cédečku tak často ako k tomuto. Opakovane som si ho prehrával a pokúšal som sa zistiť, čo si mám (alebo chcem) o ňom vlastne myslieť. Na prvý pohľad a posluch bolo všetko tak, ako má byť – pôsobivá grafická podoba digipaku aj bookletu, skvelý, plastický zvuk nahrávky , nevtieravé pesničky, zľahka plynúce texty. Zdanlivo ideálny backround... Lenže pozor – po muzikantskej stránke sa tam deje priveľa zaujímavých vecí na to, aby cédečko slúžilo iba ako pozadie. Zároveň sa však všetko nesie akoby v jednej rovine, bez výraznejších píkov, ktoré by strhli na seba pozornosť a človeka priviedli k pocitu, že zažíva čosi výnimočné... Aj tej melanchólie alebo odovzdanosti sa občas z reprákov valí trochu viac, než by bolo žiadúce. Sakra práca... S prevažne akustickým cédečkom a pesničkami Mareka Dusila to asi nebude mať nikto ľahké – ani recenzent, ani bežný poslucháč, o tvorcoch playlistov v médiách už ani nehovorím. Viem o tom svoje, pretože až po opakovaných počutiach som začal odhaľovať jemnú krásu jednotlivých pesničiek a oceňovať muzikantské lahôdky. Je to hudba, ktorá plynie vlastným tempom a ktorá sa musí so svojim poslucháčom stretnúť - náladou, atmosférou, voľným plynutím času... Potom sa dá vznášať v jej tónoch ako vo vlnách toho oceánu.
* * * *
MILOŠ JANOUŠEK