„Rastliny a hmyz umierajú na konci leta, zviera alebo človek po niekoľkých rokoch: smrť je neúnavný žnec. Napriek tomu, akoby to ani nebolo, je všetko vždy znovu a znovu na svojom mieste, akoby sa nič nestalo, akoby nič nebolo pominuteľné. Rastlinstvo sa vždy znovu zazelená a rozkvitne, trepoce sa hmyz, vo svojej nezdolnej a večnej mladosti tu je zviera i človek a už tisíckrát ochutnané čerešne máme každé leto zasa pred sebou,“ píše vo svojom nesmrteľnom dielku O smrti Arthur Schopenhauer.
Takto pred tridsiatimi rokmi klopkal som každý piatok na dvere nevidiacemu učiteľovi gitary. V tričku s nápisom Ronnie James Dio, s blonďavým mullet zostrihom, drvil som Aguada a Diabelliho, ale zo všetkého najviac ma zaujímali akordy k Led Zeppelin. Môj láskavý učiteľ mi ich ochotne ukazoval. Písal som si vlastné piesne a odkladal si texty do skrine. Niekedy v dvanástich som tam mal už celkom slušný štós. Moja mama so sestrou raz pratali skriňu a tie texty objavili. Dovtedy si o mne mysleli, že nie som celkom v poriadku, lebo som často mával neprítomný pohľad a bol tak celkovo ticho. Keď mama pochopila, o čo ide, veľmi jej odľahlo.
Je rok 2011. Sedím v triede základnej umeleckej školy, som učiteľom gitary. Predo mnou dvaja blonďaví šarvanci s výpravnými mullet účesmi, jeden v tričku Kiss, druhý Iron Maiden. Práve cez prestávku zložili spolu paródiu na známu gratulačnú pieseň:
Happy birthday to you,
babky poletujú,
pozor, deti,
babka letí,
brzdy nefungujú.
Drvia Carulliho a Sora, ale zo všetkého najviac ich zaujíma rif zo Smoke On The Watter. Prešlo 30 rokov, no relikvie, scéna i herci sa akoby vôbec nezmenili.
„Čo sa teda vnucuje nezadržateľnejšie než myšlienka, že neustále vznikanie a zanikanie nezasahuje vlastnú podstatu vecí? Tá nimi zostáva nedotknutá, je teda neefemérna, a preto všetko, čo chce byť, je tu ustavične a bez konca,“ dodáva strýčko Arthur.
Nuž tak. Roky i babky poletujú. No nie je dôvod na paniku.
