Mandolína sa javí ako poctivá strednoprúdová nahrávka. Je za ňou veľa práce, päť producentov a cesta po nahrávacích štúdiách. Umenie v pope je udrieť na strunu trendu v pravý čas. Po desiatich rokoch sa dostavil zaslúžený úspech aj pre Adama Ďuricu. Časy prvej Superstar odvial vietor, od Ďuricovho debutu Cukor a soľ (2006) počuť odstup a poučenie. Škoda však, že pestrosť a miestami silená dravosť druhej nahrávky Dávno zomrel Rock´n´Roll (2011) sa nepreniesla do Mandolíny. Od svojich predchodcov sa líši zvukom, počtom producentov a chuťou urobiť skutočný pop. Optimizmus a energia nahrávky však nevyznejú umelo. Radosť piesní postavených na niekoľkých akordoch je až prekvapivo autentická.
Z tuctu skladieb je už dávno polovica hitov. Zaslúžene. Z nich časom určite ostane v budúcnosti v rádiách a hlavách rotovať Mandolína, Láska-Veda, či Neľutujem. Nie je to však prvý prípad, keď pár singlov predpovedá samostatnú nahrávku. Azda je trendom – urobiť pár rádioviek, a potom s kožou na trh vyjsť až potom. Úvod a záver patrí Mandolíne a piesni Neľutujem, ktoré sú si dosť podobné. V texte sa objavuje fráza a rým na „...s tebou“ a skladby zakončuje patetické Hej! Chytľavosťou disponuje každý kúsok.
Ďurica sa netají obdivom k IMT Smile. Jeho debut krstil Ivan Tásler a na piesňach Mandolíny šmrcnutých r´n´b jeho vplyv počuť. Pár skladieb sa obtrelo aj o synthpop. Hudobné inšpirácie akustického popu prechádzajú do priamočiarych napodobňovaní. Obhajobu vlastnej tváre môže priniesť ďalší album.
Slová má na svedomí Vlado Krausz. Už dávno nie je v pozícii dvorného textára IMT Smile, svojimi textami zapĺňa albumy viacerých interpretov. Po toľkých rokoch praxe však siahať po vyspievaných frázach typu „Hej, ty...“ a v prospech dĺžky noty aj po zámenách, slovných vatách a všeobecne obľúbených spevavých slovesách, to sú textárske prešľapy.
***
Jurai Gonšor