Ako na tejto malej ploche podchytiť tieto dva výnimočné avantgardné zjavy – priam prírodné úkazy – súčasnej serióznej slovenskej skladateľskej scény? Odkiaľ je ich hudba? Je ich vlastná, alebo cez ich vedomie sprostredkovaná (povedzme z „iných dimenzií“)? Čím je ich hudba? Baránkom obetovaným na oltár života, autorskou exhibíciou, autoterapiou, alebo zmesou zmyslových a intelektuálnych reflexií doby, vedomostí a emócií? Sčasti asi všetkým... Nahrávka obsahuje šesť skladieb pre sólový klavír v duchu Novej hudby, po tri od oboch autorov. Skladby pochádzajú z ich mladosti. Burlasove (*1955) sú z rokov 1982-1984, Godárove (*1956) z rokov 1972, 1983, 1994 a majú teda svoje ročníkové vyzrievanie za sebou. Nesú v sebe prvky dobovej avantgardy spolu s charakterom osobností autorov a ich vtedajšieho zmýšľania. Ťažko merateľný, avšak určite nezanedbateľný bude iste aj vplyv generačného odstupu mladého klaviristu Maroša Klátika (*1983) ako interpreta skladieb. V prípade Burlasa dominuje nádherne krehký melancholický minimalizmus, uspávankové tempo, objavujú sa prvky repetičnosti. Radosť počúvať! Godárové skladby sú k tým Burlasovým kontrapunktom emočne aj intelektuálne, niečo na spôsob štyroch ročných období Vivaldiho k tým Piazzollovým, dnes tak často uvádzaných spolu. Popri krehko vznášajúcich sa, spontánne úprimných a láskavých Burlasových skladbách vyniká hmotnosť a ukotvenosť skladieb Godárových. V kontraste je aj Godárov intelektuálsko-racionálny prístup hudobného architekta – konštruktéra ku komponovaniu. Godárové skladby nesú v sebe akúsi artificiálnu temnotu. Sú tu priznané najrôznejšie inšpirácie a zámery, napríklad odkazy na Pendereckého a Bacha (Grave Passacagalia), spájanie dodekafónie s tonalitou a princípov sonáty, ronda a variácií (Trigram), či inšpirácia Platónovskou klasifikáciou tancov a Erikom Satiem v skladbe Emmeleia, ktorá sa neskôr v úprave pre orchester stala hlavnou hudbou v krásnom filme Martina Šulíka Záhrada. Spojenie skladieb oboch autorov, kolegov a generačných súpútnikov, zároveň veľmi rozdielnych osobností, do jednej nahrávky pôsobí veľmi dobre, považujem to za výborný počin. Napriek tomu mi bola Burlasova človečina bližšia ako Godárov intelektualizmus plný šifier a odkazov.
****
RADO TIHLÁRIK