Aj deviaty štúdiový album skupiny The Cure sa dostal medzi legendárne, ktoré vyšli v edícii k 30. výročiu. Z komerčného hľadiska to bol najúspešnejší album skupiny The Cure. V britskej albumovej hitparáde sa dostal až na vrchol, v americkej sa vyšplhal na 2. miesto. Vyšiel 3 roky po úspešnom kultovom albume „Disintegration“, takže The Cure mali dvere otvorené aj medzi širšie publikum. Navyše prvá polovica 90. rokov vo svete šoubiznisu priala aj alternatívnejšie ladenej gitarovej hudbe a kapely z undergoundu a klubov tak odrazu dokázali zapĺňať aj športové haly a štadióny.
Kým jednoliaty album „Disintegration“ vynikal hlavne atmosférou, dlhšími plochami, reverbami, na albume „Wish“ badať odklon k veselšej a pestrejšej stránke tvorby The Cure pripomínajúcej niektoré singlové piesne z polovice 80. rokov. Pod autorstvom je podpísaná celá skupina, je to posledný štúdiový album s bubeníkom Borisom Williamsom a prvý, kde sa prezentoval aj koncertný sideman Perry Bamonte. Spolu s Robertom Smithom ho opäť produkoval David M. Allen, pre ktorého to bol piaty (a zároveň posledný) album, na ktorom s The Cure spolupracoval.
Z albumu vyšli tri singlové hity – „High“, „A Letter To Elise“ a „Friday I’m In Love“. Práve posledná z menovaných piesní dostala The Cure aj do popového mainstreamu, no na druhej strane je to pieseň, ktorá sa pre skalných fanúšikov The Cure inklinujúcich skôr k temnejšej a gotickej tvári stala doslova nočnou morou a na koncertoch túto „povinnú jazdu“ berú ako nutné zlo. Aj história jej nahrávky je trochu kuriózna, vznikla pri experimentovaní so zrýchľovaním a spomaľovaním pások a Robert Smith si nevšimol, že túto funkciu zabudol vypnúť. Koncertné verzie tak znejú oproti štúdiovej trochu inak.
Napriek rôznorodým ohlasom má však album „Wish“ v diskografii The Cure pevné miesto. Poslucháča držia v napätí okrem singlov aj zdanlivo nenápadné piesne ako „Doing The Unstuck“, či „Cut“. Album na prvom disku sa dočkal nového remastrovaného zvuku, o ktorý sa v štúdiu Abbey Road postarali Robert Smith a Miles Showell. Bonusové disky obsahujú aj demonahrávky a práve na príklade piesne „Cut“ vidno najväčší rozdiel medzi suchým demom a vygradovanou energickou finálnou verziou. Nevydané demoverzie a inštrumentálne demonahrávky na druhom disku sú skôr pre zberateľov, z hľadiska bežného poslucháča je zaujímavejší tretí disk s remixami, krorý ponúka iné pohľady na piesne The Cure – navyše s lepším zvukom ako demoverzie.
****1/2
PETER CAGÁŇ