Prednedávnom sa Slovensko dostalo na stránky takmer všetkých svetových mienkotvorných denníkov, a to vďaka štrajku pracovníkov nemenovanej automobilky, ktorí tak pre mnohých predstavovali nečakaný a obdivuhodný hlas „lacnej pracovnej sily“, za akú ich (a nielen ich) majú zástupcovia štátu a ako takých ich ponúkajú ako jeden z benefitov na investície nadnárodným gigantom. Právo na štrajk zaručuje všetkým občanom Ústava Slovenskej republiky, a tak k uskutočneniu zmeny, v prípade nespokojnosti ľudí so svojim postavením, je okrem tohto práva nutná istá odvaha i vytrvalosť. Ako predstaviteľ menšinového hudobného žánru na Slovensku sa u kolegov stretávam s prejavmi nespokojnosti takmer pravidelne, že ich nehrajú, a keď hej, tak tie tantiémy sú mizerné, no a o koncertoch a honorároch, dokonca o príležitostiach hrať bez toho, aby sa človek nemusel podlizovať agentúram a organizátorom, škoda strácať reč a tam už stúpa adrenalín, ktorý sa u niektorých prejaví frustráciou, u iných sa uhasí pivom či rezignáciou. A čo tak právo na štrajk? Platí aj pre muzikantov? Aj to sú predsa občania! Predstavte si, že jedného dňa by tak v tejto krajine nastalo jedno veľké muzikantské ticho, lebo pre tých, ktorých práca sa prejavuje vo forme zvuku, je legitímnym prejavom štrajku práve ticho. Zo solidarity k muzikantom by sa k štrajku pridali všetci tí, ktorých zvuk nejako spája, a tak by sa z éteru rozhlasov neozvala jediná melódia ani slovo, televízie by vysielali bez zvuku, učitelia by prestali prednášať učivo, sudcovia na pojednávaní súdiť, niektorí politici v parlamente by demonštratívne namiesto príhovorov len otvárali ústa a postupne by tak stíchla celá krajina. Tí prvoligoví muzikanti a manažéri by sa chvíľu zdráhali a pre ušlé zisky by chceli od podpory štrajku odstúpiť, no v atmosfére celonárodného ticha by to bolo kontraproduktívne a zlé manažérske rozhodnutie. Nešlo by o ticho, ktoré sa pripisuje v dejinách národov mlčiacej väčšine, ktorá tak nechá tým, čo sú pri moci, robiť absolútne všetko. Toto ticho by bolo jedinou možnou odpoveďou na totalitu hluku, v ktorej žijeme, kde je každý vyzývaný verejne sa prejaviť a v ktorej sa majú šancu presadiť len tí najhlučnejší a najdrzejší a ktorá umožňuje spoločnosti všetko kvantifikovať a merať výkonom. A oblasť hudby či hudobný priemysel, priznajme si, je typickým obrazom takejto totality hluku, kde sa solidarita silnejšieho so slabším považuje za zbabelosť a niečo anachronické, na čo sa dá pretvarovať len vo verejne vysielaných charitatívnych programoch, kde sa právo rozvíjať svoje talenty a prípadne sa nimi aj živiť, podmieňuje škálou kontaktov a kde viac ako hudba znamená ten priemysel, ktorý si svojich predstaviteľov dokáže vyfabrikovať sám a na svoj obraz. V tomto kontexte je taký štrajk, aký vyššie opisujem, samozrejme utópiou. To ticho v ňom je však možné uskutočniť. Je ale potrebné pri ňom začať od seba, stíšiť sa a vstúpiť bez ohľadu na vonkajšiu totalitu hluku do zákutí svojho svedomia, tam, kde je možné pre niektorých stretnúť sa s Bohom a tam hľadať odpovede na zmysel toho, čo robíme. Uplatniť tak svoje Ústavné právo a vyhlásiť totalite hluku, aj keď len na chvíľu, svoj súkromný štrajk.
PETER JANKŮ