Album škandinávskej temnovlásky začína urputným španielkovým „maha-maha“ poučeným harmóniou staromódnych Mamas and The Papas s ich kalifornským snívaním. Neočakávajte žiadnu Abbu, ani latentné šialenstvo á la Björk. Tento deväťpesničkový počin je čímsi medzi tým a prináša ešte čosi podstatné navyše - originalitu. Záľuba v archaických zvukoch a nekomerčných aranžérskych postupoch korenená náznakmi pompéznosti kríženej s ponurosťou dávajú tejto doske punc hipsterskej nezávisláckosti. Zjavná „oldskoolovosť“ vyvoláva pocit nostalgie a čím ďalej album počúvam, tým som príjemne skľúčenejší. Samotná Lykke Li vyznieva ako speváčka presvedčivo, má vo svojom výraze jasno, nezápolí s intonáciou ani s potláčaním akejkoľvek maniery. V jednej z tvrdších vecí Gunshot vyspevuje v terciách, ale napodiv to vôbec nevyznieva ľudovkovo. Celkovo tmavý zvuk albumu len podkresľuje finálnu náladu. Refrén skladby Never Gonna Love Again má prekvapivo hitové parametre a neodškriepiteľnú chytľavosť. Čierna vdova z čiernobielej cover fotky sa s nami lúči záverečnou Sleeping Alone a vy by ste nedbali si priľahnúť a nechať si unylo spievať jej uspávanky z mrazivých severských plání.
Andrej Turok
***1/2
