V poslednom čase sa tu s bigbíťákmi roztrhlo vrece. Už aj taký Dušan Rapoš je bigbiťák (okrem toho, že je zdatný staviteľ fontán). No tak teda dobre. Pristúpme na túto hru. Ľubo mal oňahdy kapelku LBT a Maďari zasa LGT a ani vtedy to zasa až taký bigbít nebol. Skôr popina lýrového strihu s bokombradami a dlhými límcami. No a čo je to teraz? Neuveriteľný mišmaš všetkého možného, pokusom o šansón počnúc a toporným discom končiac. To všetko výdatne korenené pochopiteľným sentimentom starnúceho seladóna, aký sa dostavuje po niekoľkých panákoch. V štvrtom tracku (Pravda o pravde) to konečne začína vzdialene pripomínať rock, ale prečo Ľubo nevliezol do štúdia so živou kapelou? Takto to znie smutne komicky, ak odhliadneme od mentorských textov s výpožičkami od Elánu. Tie sú kapitolou samou osebe. Ak by bol Belákov album recesiou, akú si pred nejakým tým rôčkom strihol Dano Mikletič s dnešným dobre nasmerovaným činovníkom Ministerstva kultúry Martinom Sarvašom, tak poviem: dobre, i tak še da... Ale ja sa obávam, že je to myslené vážne.
DOROTA ZERVANOVÁ