Ktovie, či Pán Precceda Braňo Jóbus predpokladal, že bude jeho prvá pôvodná kapela hrať tak dlho a v roku 2015 nahrá svoj v poradí deviaty album. Komerčné kapely na Slovensku nahrávajú so serióznou tvárou veľmi komické výsledky, a naopak, Karpatské Chrbáty s nadhľadom a humorom produkujú vždy ťažké témy. Jedenástka skladieb ma príjemne uzemnila. Bez okolkov a vlastne dosť rustikálne riešia život človeka a každodenné problémy s prísnou rytmikou a teatrálnym spevom. Práve tým mi napríklad skladba Keramika pripomína Pražský výběr, čo ma však neprekvapuje, pretože je známe, že Braňo už dlhšiu dobu spolupracuje s Michaelom Kocábom a je vrúcnym fanúšikom jeho tvorby. Album má dramatický náboj a v spojení s vrbovským dialektom vám Karpatské Chrbáty vyrozprávajú neúplný dekameron tragiky ľudskej hlúposti a absurdných problémov. Gitarové riffy so skalopevnou rytmikou sú však ako z veľkej knihy. Pri prvom prepočutí skladby Zavri si konečne hubu mi nadvihlo obočie. Malým pokladom je napríklad skladba Aspoň na návštevu, ktorú akoby spieval osemročný chalan, ktorému do spevu hrá kamarát na basu. Za obrazotvornosťou celého albumu je inovatívny prístup a nie práve štandardizované postupy. Myslím, že presne takto by veľa umelcov chcelo hudbou rozprávať a pri prepočutí albumu sa vám na určitú chvíľu zobrazí svet očami Braňa Jóbusa. Tento Roald Dahl alternatívneho rocku má stále čo ukázať a na sile to veru nestráca.
***1/2
TOMÁŠ ILEČKO